അലതല്ലും കാറ്റിന്റെ (മൊട്ടായും പൂവായും)
അലതല്ലും കാറ്റിന്റെ വിരിമാറിൽ
അലയുന്ന കരിയിലത്തരി പോലെ
അഴലിന്റെയലകളിൽ പരക്കുന്നു
അഗതികൾ ആശ്രയം തെടുന്നു
രഹ്മത്തുൾ ആലമീനാകും ദുഃഖ
മഹിയിതിൽ പ്രഭതൂകും മണിദീപം
ഇരുൾ വീഴും വഴിതോറും തെളിയുന്നു
കരയുന്നോർക്കഭയമായവൻ മാത്രം
മൊട്ടായും പൂവായും കായായും കനിയായും
ഞെട്ടറ്റു വീഴുന്നു ജീവനീ ദുനിയാവിൽ
ഉറ്റോരെയൊക്കെയും വീഴ്ത്തിയിട്ടെന്തിനീ
മൊട്ടിനെ മാത്രം നീ നിർത്തുന്നു യാരബ്ബീ
ഉള്ളിന്റെയുള്ളിലെ കണ്ണുനീർക്കുമ്പിളിൽ
കൊള്ളുകയില്ലയീ നീറുന്ന നൊമ്പരം
ഈ കൊച്ചു കണ്ണിലൊതുങ്ങുകയില്ലയീ
ദുഃഖത്തിൻ പേരാറും നീ തുണയാരബ്ബീ
aladalluṁ kāṭrinṟĕ virimāṟil
alayunna kariyilattari polĕ
aḻalinṟĕyalagaḽil parakkunnu
agadigaḽ āśrayaṁ tĕḍunnu
rahmattuḽ ālamīnāguṁ duḥkha
mahiyidil prabhadūguṁ maṇidībaṁ
iruḽ vīḻuṁ vaḻidoṟuṁ tĕḽiyunnu
karayunnorkkabhayamāyavan mātraṁ
mŏṭṭāyuṁ pūvāyuṁ kāyāyuṁ kaniyāyuṁ
ñĕṭṭaṭru vīḻunnu jīvanī duniyāvil
uṭrorĕyŏkkĕyuṁ vīḻttiyiṭṭĕndinī
mŏṭṭinĕ mātraṁ nī nirttunnu yārabbī
uḽḽinṟĕyuḽḽilĕ kaṇṇunīrkkumbiḽil
kŏḽḽugayillayī nīṟunna nŏmbaraṁ
ī kŏccu kaṇṇilŏduṅṅugayillayī
duḥkhattin perāṟuṁ nī tuṇayārabbī